Cestou-necestou

Západné Tatry, dovtedy mnou málo fotograficky poznané pohorie. A od vtedy sa sem veľmi rád znovu vraciam a spoznávam ďalšie nádherné zákutia tejto časti Tatier.

   Deň prvý.

Všetko sa to začalo dohovorom s priateľom Števom, že by sme mohli skočiť niečo pofotiť do ZT. Ja som tu dovtedy bol len raz a aj to len na bežnej rodinnej turistickej akcii. Pri Roháčskych plesách. Plán celého treku vymyslel Števo, priznám sa nechal som to naňho, lebo viem, že on tu bol už veľa krát a pozná zaujímavé miesta na fotenie. Dohodli sme sa na viac dňovej túre po hrebeni a popri plesách. Začínať by sme mali niekde na Holom vrchu a pokračovať budeme smerom na Ostrý Roháč. Aby to nebolo také jednoduché, príroda nám znovu dala o sebe vedieť, aby sme nezabudli kto je tu pánom. Veterná kalamita polámala obrovské plochy lesa. Doliny v Západných Tatrách boli v tom čase pre polomy uzavreté. Neostávalo nám teda nič iné, ako si nájsť náhradnú cestu na hrebeň. Na pomoc prichádza všemocný Google a jeho Earth. Števo našiel na mape chodník, zrejme poľovnícky. Vieme kade, len sa  naň dostať.  Z BB vyrážame na obed z práce autom a smerujeme do LM. Tu nechávame náš povoz, skočíme na jedno čapované do bufetu na stanici a do Podbanského sa už vezieme v BUSe.  Tu na konci civilizácie pri jednom z hotelov sa začína tá pravá DIVOČINA. Máme približné súradnice chodníka, len ho treba nájsť. Po veterných kalamitách z predchádzajúcich rokov tu na svahoch ostali rozsiahle holoruby a na nich približovacie lesné cesty. Vyberáme si jednu z nich, snáď sa dostaneme čo najbližšie a najvyššie kmiestu odkiaľ plánujeme pokračovať na hrebeň po spomínanom chodníku. Pri studničke v báni sa občerstvujeme chladnou horskou vodou a poďho do neznáma. Ako ináč? Priamo za nosom. To sme však ešte netušili čo nás ďalej čaká... Les, ktorý ostal na hornom konci holorubu, sa čoskoro zmenil na niečo, čo sme si dovtedy nevedeli ani len predstaviť, nie to ešte cez to prejsť. Vietor si tu zo stromami, ktorých priemer bol miestami aj meter, zahral hru Mikádo .  Kto si to nevie predstaviť, je to ako keď vysypete zápalkovú škatuľku a vy veľký ako lesný mravec preliezate pomedzi ne, no aby to nebolo také jednoduché, na chrbte máte veľký 25kg batoh nabalený na viac ako dva dni pobytu vhorách. Bolo neskutočne ťažké dodržať požadovaný smer postupu. Polámane konáre a kmene statných smrekov tvoria nepriechodnú džungľu. Hore, dolu potom popod, a takto dookola. V takomto teréne je batoh na chrbte ako univerzálne zavadzadlo. Vedeli sme, že už sa nemôžeme vrátiť, musíme vydržať na koniec tohto pekla. Les, vlastne polom, čo po ňom ostal, sa pomaly menil na kosodrevinu a to sme si mysleli, že bude pre nás vykúpenie. Podľa GPS súradníc by sme už mali dávno byť na chodníku, no ten  ostal niekde pod tonami dreva.Image titleKosodrevina je super vec, keď je pod 2m vrstvou snehu. Ale my sme mali opačný problém. Boli sme pod 3 metre vysokou koskou . Kto raz okúsil predierať sa cez kosodrevinu, tak to už nikdy viac neskúša, dobrovoľne. Po kolenách s batohom na chrbte. Ak sa dalo tak aj po stojačky, zbalvanu na balvan, znovu a znovu. Sily sa míňajú, nohy už nechcú počúvať tak ako na obed.  Tisíc krát som oľutoval, že sme šli práve sem. Podľa mapy by sme mali mať chodník po pravej ruke možno 2-3m. No všade len samá kosodrevina, cez ktorú nevidno ani na meter ďalej.  Po štvrhodinovom boji sa na nás usmialo šťastie. Narážame na chodník, ten po ktorom sme mali stúpať už na začiatku lesa, teda, bývalého lesa. Od tohto miesta je to už malina... Porast kosodreviny postupne redne a my sa dostávame na otvorené svahy Holého vrchu. Image titleSadáme do trávy a zaslúžene odfukujeme. Slnko už kleslo poriadne nízko, nádherne osvetľuje Kriváň. Image titleJe čas pokračovať ďalej, plánujeme prespať niekde na vrchu. Máme času tak akurát. Pomedzi ostrovčeky kosodreviny vystupujeme na vrchol Holého vrchu. Príznačný názov pre toto miesto. Po nájdení vhodného miesta na bivak, sa konečne môžeme venovať foteniu okolitých hôr. Slnko sa práve spoza oblakov chystá zapadnúť za Bystrú, najvyšší vrchol Západných Tatier. Image titleNádherné teplé svetlo osvetľuje náprotivné Vysoké Tatry. Nevieme na ktorú stranu sa skôr otočiť. Extrémne náročný výstup sem stál za to. Posledné svetlo tohto ťažkého dňa sa nám odvďačilo za tie galeje po ceste sem. Image titleImage title
Image titleCiteľne sa ochladilo a rozfúkal sa vietor. Varíme čaj na legendárom benzínovom ruskom variči z čias ZSSR. Niečo zjesť a je čas ísť spať. Vstávame pred východom slnka, 4:30. Jedlo odnášame do bezpečnej vzdialenosti od stanu, predsa len sme v medveďom kraji.  Noc je všelijaká, veterná, sem tam preletia oblaky. Števo chcel v noci ešte fotiť nočné zábery oblohy a hviezdy, no značná únava a počasie mu v tom nedovoľujú. Keď práve najlepšie zaspávam zvoní budíííík. Pohľad na oblohu nám hneď zlepšuje náladu. Ani obláčika. Nájsť vhodné miesto na fotenie a divadlo sa môže začať. Image title
Image titleImage title

Slnko najprv osvetľuje vrcholky okolitých štítov. Fotíme najprv smerom po svetle na Západ a keď vykukne spoza Tatier, tak aj priamo do protisvetla. Potom už len raňajky v tráve, b alíme tábor a hajde do kopca.

Deň druhý.

Pokračovať máme v pláne cez Veľkú Kamenistú dolu do Pyšného sedla a potom smerom na Bystrú.

Noc síce nebola bohvie čo, ale energiu na ďalšie putovanie sme dočerpali, takže stúpanie na Kamenistú nám nerobí žiadny problém. Jedna-dve sme na vrchole. Nádherné sviežo zelené hrebene sa priam sami núkajú do záberu. Pár záberov na vrchole, kocháme sa divočinou Tichej a Kôprovej doliny.

Image title

Image title

Image title

A potom už len prudké klesanie do Pyšného sedla.  Po ceste míňame všade prítomné hraničné kamene. Chvíľu sme v Poľsku a o dva kroky ďalej znovu doma, na Slovensku. V sedle stretávame prvého turistu, chalan tiež nocoval kdesi na Bystrej.  Plánuje zísť dolu do Kamenistej doliny. No prv sa ešte driape na Veľkú Kamenistú, pre nádherné výhľady. Kúsok poniže sedla vyviera prameň, kam si zbehneme doplniť zásoby vody. Ako je tu krásne, pomyslím si. Urobíme ešte niekoľko fotiek rozkvitnutých kvetov v sedle a znovu stúpame do kopca Blyšť.
Image titleImage titleObchádzame vrchol Bystrej, tam dnes nejdeme, inokedy. V Bystrom sedle si dáme siestu a pozorujeme svišťa, ako sa snaží dostať do batoha jedného turistu, čo si ho tu dolu nechal a na vrchol Bystrej sa rozhodol skočiť len tak na ľahko.
Image titlePo hrebeni  ďalej míňame Gáborovo sedlo. Stretáme prevažne Poliakov, majú to sem na skok. Pod Klinom by sme už aj dáky obed zhltli, ale dohadujeme sa, že si na vrchole dáme niečo extra !!! Kopčisko je to poriadny, neostáva nič dlžný svojmu názvu.  Na vrchole je to celkom husté. Množstvo turistov a miesta pomenej. Výhľady však stoja za to.
Image titleImage titleNájdeme si vhodné miesto na rozloženie vecí. Štartujem varič a priamo na vrchole Klinu si v rajničke opekáme slaninku... Rozvoniava široko-ďaleko. Prekvapené pohľady Poliakov hovoria za seba. Slinky im tečú potokmi. Obed ako v hoteli.
Image titleImage titleKlesanie do Račkovho sedla dáva poriadne zabrať našim kolenám. Tu si dávame pauzu. Od rána toho už máme za sebou pomerne dosť. Nemôžeme sa však dlho zasedieť. Ťažko sa veru vstáva. Dolu v doline nádherne svietia plesá, oktorých som písal v inom článku. (Ako sme na plesách fotili ).
Image titleNaša trasa pokračuje cez ďalší vrchol Hrubý vrch. Hore to ide ešte ako-tak, ale smerom na dol je to brutálny padák. Aby toho nebolo málo, tak zo sedla pod Hrubým vrchom zas stúpanie na Deravú lopatu. Našťastie odtiaľ je už do nášho plánovaného druhého bivaku len „na skok“ .  Ešte posledné klesanie a sme na mieste. Jamnické pleso. Tu dnes skončíme.
Image titleImage title

Prejdené kilometre a výškový rozdiel už dal nohám poriadne zabrať. Nájdeme vhodné miesto na bivak.  Slnko je ešte pomerne vysoko, tak sa venujeme foteniu okolo plesa. Slnko pomaly klesá za horizont a okolité hrebene vrhajú do doliny k plesu tiene. Hodinu po príchode k plesu je po fotení. Sme vtieni a je čas na niečo do žalúdka. Dnes pôjdeme asi skôr spať. Únava sa hlási. Pred zotmením sa začína obloha zaťahovať vysokou oblačnosťou, to neveští nič dobré. Zajtra chceme pokračovať cez Ostrý Roháč smerom na Baranec.
Image title

Image title

Image title

Image title

Deň tretí.

Ranné vstavanie je ťažké. Celú noc nám stanom lomcoval vietor. Na oblohe je vysoká oblačnosť, nie je celkom zatiahnuté, ale ani  celkom jasno. Hladina plesa je rozčerená od vetra. Slnko však vychádza, osvetľuje Roháč, no v doline je stále hlboký tieň. Fotíme kvety okolo plesa, no pre silný vietor je to dosť problém. Image titleImage titleImage title
Po pohľade na oblohu, ktorá sa postupne plní oblakmi a úvahe o sile vetra na hrebeni a hlavne pre únavu, ktorá sa na nás prejavuje, volíme radšej jednoduchší variant návratu a to cez Jamnickú dolinu, dolu k autokempingu v Račkovej doline. Balíme veci a schádzame chodníkom popri potoku do doliny. Cestou fotíme jeleňa v náprotivnom svahu. Pozorujeme sa navzájom a nikomu sa nechce ísť ďalej.
Image title
Image titleEšte pár záberov pri potoku a definitívne balíme techniku do batohov a schádzame do civilizácie,  neskutočne dlhou a únavnou dolinou.
Image title
Image title

Asfaltka v doline je priam ideálna na naše boľavé nohy, našťastie pod autokempingom stopneme milého pána, čo nás autom vezme až do Liptovského Hrádku. Sme mu za to nesmierne vďační. Odtiaľ je už len na skok do LM. 

Záver.

Fototrek sa nám podarilo absolvovať takmer podľa plánu. Príroda nám pripravila nádherné chvíle a scenérie, ktoré si bolo treba zaslúžiť. Všetko zlé je na niečo dobré. Aj veterná kalamita, aj oblaky, ktoré sa po tom, ako sme zbehli do doliny, rozpadli a po zvyšok dňa už bolo celkom príjemné počasie. Asi to tak malo byť ! Aspoň máme ďalší dôvod ísť znova do Západných Tatier.  Sú nádherné.