Nocou až na vrchol.

(5. 12. 2015)

Slavkovský štít, (2452m n. m.)  vrchol stojaci hneď zokraja tatranského hrebeňa. Ponúka široké výhľady do okolitých dolín a na štíty okolo stojace. Rozhodli sme sa preto tento vrchol navštíviť a využiť jeho polohu na ďalší znašich tatranských fototripov.

Ako to už býva zvykom pri fotografovaní na horách, každý skúsenejší fotograf chce to najlepšie svetlo, teda pri východe alebo západe slnka stráviť na mieste fotenia, ako to my voláme  „na fleku“. Výstup na „Slavkáč“ trvá podľa turistických sprievodcov vyše 5 hodín. Kedže je zima, slnko vychádza pomerne neskoro, pre nás tým lepšie, nemusíme sa presúvať do Tatier tak skoro, stačí nám ísť z BB pred polnocou. Presun nám ubieha pomerne rýchlo, okolo 1:30 už parkujeme na ľudoprázdnom parkovisku za Grand hotelom v Starom Smokovci. Počasie je ideálne, inverzný charakter počasia týchto dní sľubuje vhodné podmienky na fotenie. V dolinách nás sprevádzala hmla a nízka oblačnosť, no tu na horách je krásna hviezdna noc. Zo Smokovca na Hrebienok cez deň premáva pozemná lanová dráha. No keďže je hlboká noc, my sa vydávame na cestu pešo. Trochu snehu ktorý tu je, nám nádherne vrždí pod nohami a dodáva nášmu stúpaniu tú správnu atmosféru. Po čase sa napojíme na chodník, tzv. Tatranskú magistrálu, smerujúcu z Hrebienka okolo hotela Sliezsky dom až na Popradské pleso. Tu na križovatke tur. chodníkov sa občerstvíme predvianočným punčom čo nesiem v termoske. A teraz to príde, to pravé stúpanie na kopec. Pri svite čeloviek míňame Slavkovskú vyhliadku, z ktorej je cez deň  nádherný pohľad do Studenej doliny, na Prostredný hrot rozdeľujúci dolinu na Malú a Veľkú Studenú a nad nimi sa týčiaci Lomnický štít ... No keďže je noc, a ešte aj mesiac je schovaný za nízkou oblačnosťou na juhu, tak z rozhľadu nemáme nič. Stúpanie je pomerne náročné, chodník nie je poriadne prešliapaný a snehu v porovnaní z dolinou pribudlo. Asi po dvoch hodinách stúpania prichádzame na miesto kde sa stopy v snehu rozchádzajú. Rozhodujem sa ísť vľavo, zdá sa mi stopa viac prechodená. No po pár metroch sa ten kto šiel predo mnou otočil a vracal sa späť. Volám na Števa, že tadiaľto cesta nevedie. On skúša chodník vpravo, a pokračuje ďalej smerom k skalnatému hrebeňu. Snehu je na túto dobu málo, preto prejsť mimo chodníka cez  zapadnutú kosodrevinu je dosť náročné, stále sa prepadúvam do jej útrob ako do bažiny, krok dopredu a som po koleno v koske, ďalší krok a už som tam aj druhou nohou a každým pohybom som hlbšie uväznený v spleti konárov zapadnutých vrstvou snehu. Konečne po nejakej dobe sa lomením cez kosku dostávam späť na chodník ku Števovy. Jeho vetva tiež končí. Vyťahujeme teda GPSku a hľadáme kadiaľ pokračuje správna cesta. V okolitej tme nie je nikde vidieť aspoň náznak chodníka, iba svietiace oči kamzíkov na nás hľadia. Rozhodujeme sa pokračovať po hrebeni, tu je sneh sfúkaný a po holej skale sa lepšie kráča. Po prelezení skalnatého hrebienka sme konečne na pevnejšom skalnatom podklade. Je tu dosť tvrdý sfúkaný sneh, miestami ľad. Preto radšej pre bezpečný pohyb zakladáme mačky. S pribúdajúcou výškou sa postupne začína brieždiť, na východe sú však oblaky, dúfame že do východu slnka sa presunú ďalej. Skalnatým hrebeňom naberáme výšku a prichádzame k snehovým poliam. Tu hore na hrebeni je ho už pomerne dosť, aj pohyb po ňom je už pohodlný. Strmím zasneženým svahom,  ktorého sklon umožňuje ísť aj po štyroch sa konečne dostávam na pred vrchol. Svetla poriadne pribudlo. Nádherné oranžové zore osvetľujú nízku inverznú oblačnosť v doline. Image titleKochám sa okolitými štítmi a hĺbkovými pohľadmi do dolín pod nami. Števo už stojí pri vrcholovom kríži. Je najvyšší čas, čoskoro vyjde slnko, treba sa nám preobliecť a rozbaliť techniku. Pohľad na východ žiaľ vraví, že prvé slnečné lúče tohto krásneho dňa zostanú schované za oblakmi.

A je to tu, ten moment keď sa slnko vynorí spoza horizontu a prvé lúče osvetlia okolité hory, je chvíľa na ktorú sa nezabúda. Má vsebe niečo tajomné, mystické, niečo pre čo sa oplatí vstať o 2-hej ráno alebo vôbec nespať a šliapať na vrchol hory, a tam čakať veľa krát aj v zime, vetre na ten moment trvajúci niekoľko minút. 

Fotíme masív Gerlachovského štítu vprvom svetle, postupne mäkké teplé svetlo napĺňa záver Veľkej Studenej doliny kde je vtieni „Slavkáča“ schovaná Zbojnícka chata.Image titleImage title   Autor na fotke od : Štefan KordošImage title   Homo Zwackalluss, šialeny druh človeka, ktorý nespi a šlape od pol noci aby mohol ráno cvakať východ slnka .
  - citát autora fotky, foto : Štefan Kordoš
Cez „škáru“ čo ostala pod oblačnosťou žiari slnko a nasvetľuje  snehové polia na vrchole, fotíme pekne osvetlenú inverziu pod Tatrami. Image titleImage titleTrvá to len veľmi, veľmi krátko. Potom sa slnko zas schová za clonu oblačnosti. Využívame čas na fotenie neďalekých Nízkych Tatier, ktoré trčia z oblačného mora.Image titleImage title Je čas na občerstvenie sa po náročnom výstupe, dal nám poriadne zabrať. Zdola z kotla vanie nepríjemný studený vietor. Oblaky na východe stále nedovoľujú slnku priamo v plnej sile osvetliť Tatry. Image titlePo viac ako hodine sa konečne dočkáme priameho slnka do tváre. Je už dosť vysoko preto aj príjemne hreje.Image titleImage titleImage titleImage titleImage title
Sedíme na vrchole, už nefotíme ale vychutnávame si pokoj apríjemnú atmosféru ako odmenu za námahu pri výstupe. Postupne balíme, svetlo je už úplne bežné, ako ho pozná väčšina turistov prichádzajúcich do hôr neskôr. Azúrovo modrá obloha, biele oblaky, ak sú.  Schádzame po našich stopách späť dolu do doliny.

Image titleImage titleImage titlePostupne stretáme prvých ľudí čo idú na vrchol. Sneh na slnku začína mäknúť a prepadávať sa. Je najvyšší čas ísť dolu, aby nebol aj zostup trápením. Je krásny deň, veľa ľudí sa toho dňa vybralo na Slavkovský štít. Okolo obede prichádzame na vyhliadku. Teraz sa môžeme pokochať výhľadmi do doliny, na Lomničák i na inverziu ktorá sa postupne rozpúšťa pod Tatrami. Schádzanie nemá konca. Pôvodne sme mali v pláne ešte pokračovať na iný „flek“, na západ slnka, no únava z náročného výstupu a ešte predstava, že musím odšoférovať cestu domov vraví, že na dnes stačilo. Veď Tatry nám neujdú, budú tu aj neskôr. Po ceste autom domov sa pri Štrbe lúčime so slnkom, a až do Bystrice nás sprevádza hmlisté a oblačné počasie. Ách krásne je v Tatrách, napadne ma.