Fotoexpedícia za Polárnou žiarou - Nórsko 2016

Lofoty, súostrovie na severozápade Nórska, sen takmer každého fotografa prírody. Krajina hôr a mora. Strmé neprístupné útesy vystupujú priamo z mora aj niekoľko 100m nad fjordy. Nachádzajú sa asi 300km za polárnym kruhom, no vďaka Golfskému prúdu ktorý prúdi pozdĺž ich pobrežia, je tu klíma úplne iná ako na pevnine Nórska v rovnakej zemepisnej šírke. Teplota v zime okolo 0 , počasie sa strieda v priebehu dňa od nádherného slnečného rána, cez zamračené dopoludnie, na obed husto prší alebo sneží a o hodinu už zas svieti slnko. Pred večerom sa znovu pokazí počasie a v noci sa vyjasní a nádherne vám nad hlavou žiari Aurora borealis (polárna žiara). Poloha ďaleko na severe, ich k tomu priam predurčuje. Ísť na Lofoty bol aj môj sen. Vďaka mojej rodine ktorá mi pomohla splniť si tento sen som mohol túto nádhernú krajinu navštíviť aj ja. Fotograf Michal Balada organizoval na jeseň, v novembri, výpravu na Lofoty, no na tento termín som sa už pre obsadenosť miest nedostal. Organizuje takéto akcie na rôzne miesta po Európe pre malé skupinky (6 osôb) fotografov .Ďalší voľný termín bol až v zime, vo februári. Prvotný šok z toho, že sa JA dostanem na Lofoty, vystriedala obava z termínu. Zima, na severe Nórska? Veď tam zamrzneme... no po oboznámení sa s klimatickou problematikou tejto časti Európy som sa uspokojil s vedomím že tam panuje len mierna zima, ako u nás. Príprava na túto akciu sa začali už v lete, kúpením leteniek, zaplatením účastníckeho poplatku. Postupne som si dopĺňal výbavu o zimné oblečenie a materiál potrebný na takúto fotoexpedíciu. Termín nášho odchodu sa nezadržateľne blížil. Na internete som študoval dostupné informácie o možnostiach fotenia na Lofotách, cenách potravín a ďalšie informácie o Nórsku. Ubytovanie sme mali zabezpečené pri známej dedinke REINE, takmer na južnom konci súostrovia. Na nasledujúcich stranách sa vám aspoň sčasti budem snažiť opísať, čo sme zažili na Fotoexpedíci za Polárnou žiarou .

Image title

Odlet sme mali zabezpečený z Prahy 17. februára o12tej. Z BB odchádzam už 16-teho okolo 22tej busom do Prahy. Noc v prekúrenom autobuse v zimnom oblečení mi vôbec neprospieva...Na Slovensku je tohto roku mierna zima, ale šofér kúril ako by bolo von -20*C . 5:30 ráno, po predriemanej noci, vystupujem na Florenci. Presúvam sa na stanicu Pražského metra. Jízdenku kupujem v automate, a už sa rútim eskalátormi do podzemia. Hlavne nájsť ten správny tunel. Podarilo sa. Staré známe  "ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají" ma sprevádza na prestup na bus smer letisko. Po necelej hodinke som pred Letiskom Václava Havla. Do stretnutia s ostatnými účastníkmi mi ostávajú tri hodiny. Usalaším sa na nepohodlných sedadlách v odletovej hale a pozorujem ľudí okolo. V hale si nechám omotať batoh do krásnej zelenej fólie... čo sa neskôr ukáže ako chyba, ale otom-potom. Doma sa ma snažili nahovoriť, aby som cestoval s kufrom na kolieskach. No ja „horal“ , som to okamžite zamietol, nepôjdem predsa s kufrom, ako na dovolenku do Bulharska... Fotoharaburdie mám vo fotobatohu. Počasie sa zhoršuje a začína snežiť. Neskôr prestáva a ja si vduchu vydýchnem, že snáď nebude problém s odletom.

Po nekonečnom čakaní sa o10-tej stretáme všetci čo poletíme z Prahy. Dvaja naši spolucestovatelia z BA letia z Viedne. Po zoznamovačkách sa presúvame na odbavenie na Check-in. A teraz to príde... Batožina, v pokynoch od Nórskej leteckej spoločnosti, s ktorou letíme, je povolená hmotnosť podpalubnej batožiny 20 kg. Už doma pri balení som batoh asi dva krát prebaľoval a vyhadzoval z neho veci, ktoré som považoval za nepotrebné... no na dva týždne sa toho nazbieralo neúrekom. Potraviny, v Nórsku je všetko 2x tak drahé ako na Slovensku. Konzervy, instantné polievky, kaše, musli... Oblečenie, zimné veci, zaberajú neskutočne veľa miesta, zimné topánky do snehu ostávajú doma, váha nepustí. Niekoľko krát som batoh doma pri balení vážil. A aj tak som mal na Check-in nadváhu. V tejto chvíli som oľutoval, že som si batoh tak krásne dal omotať do fólie. Pracovník za pultom je neoblomný. Musím ísť zaplatiť za nadváhu k inému okienku a potom zase na odbavenie. Stojí ma to 22€ za 1,5 kg. Po odbavení batožiny smerujeme na colnú kontrolu. Tu prichádza ďalšia tortúra. Rozbaliť fotobatoh, techniku zvlášť do košíka, všetko cez rontgen. Všetko kovové dolu. Prechádzam cez skener, pipipi... Viem čo sa deje, preukazujem sa kartičkou o tom, že mám v tele kovový predmet- endoprotézu. Nastupuje ručná kontrola. Trekáče na nohách pípajú tiež. Dolu a presvietiť ... po dôkladnom preverení, že nie som terorista, môžem konečne zbaliť seba aj techniku, ktorá sa ešte navyše podrobila aj testu na obsah trhavín a drog. S vedomím, že môžem bezpečne fotiť a nič mi pri tom zo strany foťáku nehrozí, vstupujem do bezcolnej zóny. Tu po kontrole palubných lístkov zisťujem, že všetci ostatný z partie majú letenky až do Harstad/Narviku, našej cieľovej destinácie, ale Ja, len do Osla, kde prestupujeme. Čiže ma tu znovu čaká odbavovanie batožiny a zrejme aj ďalšia platba za nadváhu. No nakoniec sme zistili, že aj ich batožina pôjde len do Osla. Akosi to systém pokašľal... Sedíme v odletovej časti. Znovu sneží.Nastupujeme do lietadla, usádzam sa a cez okienko sledujem ako sa vonku čerti ženia. Celú zimu v Prahe nebol sneh, len keď my máme odletieť, tak je tu „Kalamita jak na Sibiři, tři centimetri snehu a u Muzea štyři... “ chodia mi po rozume slová z Nohavicovej pesničky. Po dôkladnom osprchovaní lietadla sa zdá že konečne odletíme. Ale nie je to také jednoduché. Lietadlo treba na dráhu vytlačiť. No a to je problém. Autíčko, čo to robí, sa nevie pohnúť s naším lietadlom z miesta. Všetci cestujúci včetne mňa cez zarosené okienka očami pomáhajú roztláčať lietadlo. Po hodine meškania a posúvania sa dopredu a dozadu sme konečne dostatočne ďaleko od nástupného terminálu a pilot púšťa motory, aby lietadlo dostal na dráhu. Hurááá, štartujeme. Smer Oslo. Let prebiehal v pohode, oblačnosť sa držala nad celou Európou.


Image title

Pri páse, čo dováža kufre na letisku v nórskom Osle nastáva chvíľka napätia, priletela aj naša bagáž? Našťastie je všetko OK. Rozhodujem sa moju igelitovú múmiu rozbaliť a časť vecí prehádzať do príručnej batožiny, ktorú nevážia. Odbavenie v nórskom Osle je pre nás novinka, samoobsluha ! V automate vyzdvihnúť palubný lístok a štítok na batožinu. Odváženie batožiny je tiež samoobslužné. Nadváhu si preto vieme „upraviť“ . Colná kontrola presne ako v Prahe, všetko rozobrať, ja zas pípam, osobná kontrola prebehla v poriadku. Čudujem sa, že ma pustili, moje trekáče, ktoré som mal na nohách už takmer 24h by sa kľudne dali použiť ako biologická zbraň... Po odchode smerom k našej odletovej bráne, ktorých je v Osle mimochodom asi 30 a každá má ešte označenie A-D zisťujem, že som pri kontrole nechal u colníka na pulte preukaz o umelom kĺbe. Hybáj nazad. No čo čert nechcel, medzi tým sa zmenili smeny a už tam boli iní pracovníci. Približne som si pamätal cez ktorú kontrolnú bránu som šiel, je ich asi 15. Našťastie sa môj preukaz našiel a ja môžem pokojne bežať k spolucestujúcim. Čas odletu z Osla hore na sever Nórska sa našťastie nezmenil a my okolo 17:00 nastupujeme do lietadla. Po prebalení veľkého batoha, môj fotobatoh poriadne pribral. Aj na objeme aj na váhe. Už pri vykladaní do skrinky nad sedadlom som tušil, že to nebude dobré... Ale ako som sledoval okolo seba cestujúcich, tak aj ich „príručná“ batožina dosahovala rozmer malého kufra, si vravím, že sa to hádam dáko spraví... Nastal čas odletu, všetci už boli na svojich miestach. Šikmooká letuška, pre ňu typického vzrastu tak 160cm, sa snažila zatvoriť skrinku nad sedadlom s mojím batohom vnútri. Nešlo to ani privolanému kolegovi a tak zisťujú, v čom je problém. Vmojom batohu, ktorý sa nechce za žiadnu cenu vopchať do priestoru skrinky. Ani sa nedivím. Skúšam si ho dať pod nohy, to sa zas nepáči im. Predpisy to nedovoľujú. Nakoniec sa rozhodujú, že mi batoh uschovajú u seba, v prednej časti lietadla. Nemám na výber, no len s ťažkosťami súhlasím. Predsa len, je tam drahá technika. Ani tam mu nenašli vhodné miesto a rozhodli sa, že batoh pôjde dolu do podpalubia. Oznámia mi, že pri vystupovaní mi ho odovzdajú. Let prebieha normálne, len ja som ako na ihlách, či ozaj letí aj môj foťák. Konečne pristávame v Hardstad-Narviku.. Pri vystupovaní sa dožadujem svojho batohu. Je mi oznámené, že príde na pás.... Mne viac nie je treba ! Viem ako sa zaobchádza s batožinou na letiskách. Z Osla sme leteli vnútroštátnym letom, neprechádzame cez žiadnu kontrolu, čiže smerujeme rovno k pásu na batožinu. Čakanie pokiaľ sa dá do pohybu je neskutočne dlhé. V hlave si už premietam myšlienky čo budem robiť, ak bude niečo poškodené, alebo ak vôbec batoh nepriletel? Keby sa stratil veľký batoh to by som nejak zvládol, ale bez techniky by bol koniec. Nebudem to ďalej naťahovať, našťastie priletel aj veľký aj malý batoh. A dokonca prežila aj technika. Aj ostatným z partie prišlo všetko v poriadku. Až na malé poškodenie kufra... Tu na letisku sa máme stretnúť s ďalšími účastníkmi, ktorí priletia neskorším lietadlom. To znamená, že máme dve hodiny čas. Odtiaľto už budeme pokračovať v našom putovaní po Lofotách v prenajatých autách. Pôvodný zámer bolo jedno auto, ale v požičovni žiadne väčšie typu tranzit pre 6 ľudí nemali, dostávame dve autá. Kiu Ceed a Škoda Yeti. Je 10h večer. Konečne sme všetci po kope. Michal, Pavel, Radka, Peter, Marián a Ja. Peter a Marián prilietajú „naľahko“, pretože im z Viedne do Osla nepriletela batožina. Idú to riešiť na reklamácie. Po dohode s Michalom, ktorý toto všetko organizuje ostávame na letisku cez noc. Cesta do Reine by mala trvať asi 5-6 hodín. Len naše ubytovanie nemusí byť ešte voľné. Preto radšej túto noc strávime v teple letiskovej haly, ako niekde v aute na odpočívadle. Spať sa na laviciach veľmi nedá. No únava z cestovania, veď som na nohách už 24h, robí svoje. Polospánok-polobdenie, možno na hodinu zdriemnem. Okolo 3 hodiny nad ránom sme už všetci dostatočne otlačený od tvrdých letiskových sedadiel. O 4-tej sa rozhodujeme, že odchádzame. Nalodenie batožiny do áut a odchod smer REINE. Prekvápko pred letiskom. Cesta je ako zrkadlo, doslova. Už počas pristávania sa nám z lietadla zdala dráha akási lesklá. Teraz už vieme čo to bolo. Ľad. Okraje pristávacej dráhy, obslužné cesty okolo, ale aj samotná hlavná cesta popred letisko bola pokrytá súvislou vrstvou ľadu. Pre nás úplná novinka, pre Lofoty úplne normálna vec. Autá tu majú obuté zimné pneu s hrotmi. Takže si s údržbou ciest ťažkú hlavu nerobia. A musím povedať, že auto na ceste takto obuté drží ako prilepené.

 

Image title

Po dvoch hodinách jazdy sme nútení odstaviť na odpočívadle. Vodiči sa musia trochu prespať. Po asi hodine-dvoch pokračujeme. Počasie je úplne zlé. Prší a fúka vietor. Z okolitej krajiny cez ktorú prechádzame nevidíme takmer nič. Kopce sú v oblakoch. Zastavujeme na pumpe v meste Svolvaer. Káva z automatu a bageta má svoje čaro. Okolo 12-tej prichádzame pred naše ubytko v dedine Hamnoy. Typické malé červané domčeky, takzvané Rorbuer. Pôvodne rybárske chaty, dnes prerobené a prispôsobené na ubytovanie pre návštevníkov.

Image title

 Náš domček ešte nie je uprataný. Rozhodujeme sa teda, že si ideme nakúpiť nejaké potraviny do obchodu, niečo na spôsob našich COOP potravín. Michal v tejto dedinke už býval na jeseň, takže to tu trochu pozná. V obchode majú slušný výber potravín. Aj ceny sú slušné ... napr. chlieb na spôsob toastového 3,70€, vajcia 10ks 3,50€. Zatiaľ nesmelo kupujem len chlieb a nejakú malinovku. Zásoby z domu tvrdo zaplatené na letisku treba jesť. Vraciame sa na chatu, ktorá je už medzi tým uprataná a ubytuvávame sa. Počasie je škaredé, nikomu sa nechce do nečasu. Naša Rorbuer, ťažké slovo, preto ju nazvem že chata, sa skladá zo štyroch miestností. Dve spálne, každá pre troch ľudí. Spoločenská miestnosť spojená s kuchyňou a kúpeľňa s WC. Každý si našiel to svoje miesto na spanie. Postupne sa zoznamujeme, debatujeme o kadečom, k tomu malý kalištek koňačiku. V Nórsku sa alkohol bežne nepredáva. Je možné si ho kúpiť len v špéci obchodoch, ale je tu poriadne drahý. Zásoba z domu sa preto hodí... S pribúdajúcim časom sa postupne vytrácame do postelí. Nasledujúce ráno sa počasie mierne zlepšuje. Vyrážam na prieskum okolia. Je síce stále zatiahnuté ale už neprší, zato stále fúka vertisko. Vlastne na Lofotách fúka vietor takmer stále. Keď nefučí, je to zvláštne. Na obed sa vraciam do chaty pretože sa znovu rozpršalo.

Image title

Zisťujem, že foťák nejak divne fotí... každú snímku ukladá v inej farebnej teplote. Jedna je do modra, ďalšia do červena, hneda, zelena. Nepomáhajú žiadne bežné nastavenia. Rozhodujem sa preto resetovať ho do továrenských nastavení. Zdá sa, že mu to prospelo, no teraz treba zas pracne ponastavovať všetko tak ako bolo. Aspoň mám zábavku na popoludnie. Chlapom konečne doviezli stratené kufre. Marián hneď kontroluje ich obsah a nalieva nám z privezenej fľaštičky. Von je škaredé počasie. Podľa predpovedí by sa malo v noci počasie polepšiť a mohla by byť vidieť aj polárna žiara. Michal celý deň sleduje predpovede. Tvrdí nám, že keď by malo byť podľa predpovedi v noci jasno, tak aj bude ! No pohľad na oblohu vraví niečo iné. Okolo 23-tej sa oblačnosť naozaj pretrháva. Balíme si veci a ideme von, je takmer polnoc. Smerujeme na kopček neďaleko nášho ubytka. Na oblohe žiaria hviezdy a sem-tam oblak. Okolo jednej sa nad horami na druhej strane fjordu zjavuje zelenkasté svetlo, najskôr slabučké, ale postupne zosilňuje. Vidím na oblohe prvý krát v živote polárnu žiaru. Vyzerá ako zelený oblak, ktorý sa pohybuje po oblohe a mení svoj tvar.

Image title

Image title

Snažím sa zachytiť ju v rôznych kompozíciách. Nebeské divadlo trvalo asi hodinu. Potom sa žiara postupne vytráca z oblohy. Vraciame sa k našim chatám a tu pri mori ešte cvakám pár nočných fotiek s mesiacom, horami a morom v zábere.

Image title

Image title

Okolo 4-tej som späť v chate. Hlava plná zážitkov, nemôžem ani zaspať. Dohodli sme si budíček na 5:45hod. Ráno čakám na východ slnka na kopci kde sme boli v noci. Fotím pred východové pohľady na fjord s nádherne osvetlenými oblakmi. Nekonal sa taký typický východ slnka, lebo oblačnosť na východe zatienila slnko. Ale aj tak prvé svetlo ožiarilo do ružova vrcholky okolitých hôr. Presúvam sa dolu medzi domy, trochu fotím okolie, sušenie rýb, čo je mimochodom Nórska špecialita. Tresky sa čerstvo ulovené a vypitvané vešajú na drevené konštrukcie. Tu sa sušia vo vetre asi mesiac, potom ešte na dva mesiace putujú do hál kde sa dosúšajú a následne spracovávajú a exportujú do sveta. Pomaly sa vraciam smerom domov. Pri jednom zábere sa nápor vetra tak zmení, že posiela môj foťák na statíve k zemi. Nekontrolovaný pád priamo na skalu. Odnáša si to odrvený filter a čo je horšie, zisťujem, že to odniesol objektív, širokáč Tamron 10-24. Praskol sa plast na tubuse čo sa vysúva pri ostrení. S malou dušičkou púšťam AF , ostrenie funguje, zoom tiež. Ani optika nie je posunutá. Ufff. Aspoň že tak. Tesne pred obedom som späť. Dávam si horúcu sprchu a šup pod duchnu. Bol to náročný deň, či nocodeň.

Image title

Image title

Image title

Image title

Image title

Image title

Po pár hodinách leňošenia sme už zase všetci fit. Autom ideme na nákup do COOPky. Marián s Petrom idú pozrieť do prístavu, čo máme mimochodom za oknom a prinesú rybu. Tresku veľkú asi pol metra. A vraj ty si kuchár, ty to určite zvládneš nám ju pripraviť ! Však hej, len ju treba očistiť, nakrájať a potom ako ju chcete páni ??? Suroviny na prípravu žiadne... No čo, si kuchár poraď si. Zbežne skontrolujem čo vlastne máme na prípravu. Nejaké koreniny tu v kuchyni zostali po predchádzajúcich hosťoch, niečo použijem zo zásob dovezených z domu. A už sa ryba pečie na rozmaríne a cesnaku. Hmmm to bola bašta. Po večeri už naozaj len veget.

Pokračovanie v ďalšej časti.